Hodinky v bunkách
Piatok a pondelok v laboratóriu neboli veľmi naplnené prácou, ale namiesto nej ponúkli iné zážitky.
V piatok na obed mal v inštitúte prednášku biológ z USA, ktorý študuje veľmi odlišnú vec ako náš labák ale spája ich jedna spoločná téma. Jeho prednáška bola a ocirkadiálnych rytmoch v bunkách. Cirkadiálny rytmus sa najčastejšie spomína v súvislosti so zvieratami ako ich takzvané "vnútorné hodinky" a určuje kedy sa v našom tele dejú určité procesy na základe našich interných hodín.
Ich laboratórium ale zistilo, že vnútorný rytmus majú aj jednotlivé bunky tela, a sleduje ich správanie v bunkových kultúrach na fibroblastoch - bunkách, ktoré sa nachádzaú hlavne v podkožnom tkanive. Tieto bunky sa významne podieľajú na hojení rán a tak výskumný tím vyskúšal ako sa mení ich schopnosť zaceľovať rany podľa interného "času dňa" týchto buniek. A rozdiel bol naozaj prelomový.
Vrstvu buniek vždy poškrabali nožíkom a sledovali ako rýchlo sa bunky premiestnia do rany. Ak bola rana vytvorená počas bunečnej "noci" - čas kedy je myš, z ktorej bunky pochádzajú, aktívna - bunky sa hýbali oveľa viac a rýchlejšie, ako keď bola rana vytvorená počas "dňa". Rozdiel bol veľmi výrazný a dokázali, že "denná rýchlosť" nikdy nedobehne rýchlosť nočného hojenia, ani keď beží celý ďalší deň.
Toto bolo veľmi podstatné zistenie, a tím sa o túto schopnosť buniek začal zaujímať viac, a hľadať údaje o ľudských bunkách. Veľmi veľa nemocenských záznamov je nemožné získať, ale našťastie narazili na kliniku v Manchestri, kde zaznamenávali čas hojenia pacientov s popáleninami. Taktiež vedeli čas dňa, kedy k popálenine došlo, a tak dokázali poskladať graf závislosti dĺžky hojenia na čase dňa kedy popáleninu pacient utrpel. Výsledky boli neomylné - pacienti poranení cez noc sa hojili v priemere o 11 dní dlhšie ako pacienti s popáleninou utrpenou cez deň.
Tieto výsledky musia byť podrobené bližšej kontrole, ale je to fascinujúci začiatok nového výskumu a otázok ako napríklad ako sa bunky menia v závislosti na čase na ich interných hodinkách či prečo je takýto pravidelný rytmus pre organizmy výhodný.
V pondelok sa v laboratóriu ukázalo veľmi málo ľudí, hlavne sa plánovalo a riešili rôzne papiere a tak som si naštudovala viac o proteínových mechanizmoch, ktoré labák študuje. Taktiež sme vytvorili plán toho, čo potrebujeme cez týždeň pripraviť a začali sme delením buniek. Nie je to tak zaujímavé ako to znie, je to delenie roztoku s bunkami, keďže po pár dňoch je už príliš koncentrovaný a bunky sa musia znova rozriediť aby mali optimálne životné podmienky. Ak si pamätáte, tieto bunky sú tie, ktoré sme minulý týždeň premenili na proteínové továrne.
Najprv treba zistiť ako veľa buniek sa v koncentrovanom roztoku nachádza. Malá vzorka sa vloží na špeciálne sklíčko a pod mikroskopom sa bunky ukážu na pravidelnej mriežke. Bunky som spočítala na jednej časti mriežky s pomocou veľmi užitočnej vecičky - krabičky na ktorej stláčam tlačítko a počíta mi počet stlačení. Kedˇsom vedela počet buniek na mriežke, vynásobila som ho sto tisíc a to je počet buniek v jednom mililitri. Podľa toho sme bunky rozriedili s novým médiom a odložili na ďalší rast.
Spomínala som už, že v laboratóriu sa všetko trasie, rotuje alebo vibruje? Keďže je tu veľmi veľa živých organizmov v roztokoch, musia sa pravidelne pretrepávať aby sa k bunkám dostal vzduch - na to existuje nespočet rôznych chladných či naopak teplých boxov, ktoré neprestajne krúžia s fľašami a skúmavkami aby ich udržali na žive. K tomu už len pridať rozličné miešadlá (ani miešať už nemusíme manuálne) a vibrujúce mašinky ktoré všetko poriadne zjednotia. A samozrejme netreba zabudnúť na kráľovnú rotovania, centrifúgu, ktorých je v laboratóriu nespočet, a treba mať voči nim rešpekt - veď pri jednom omyle môžu jej vnútorné časti vyletieť von! Keď sa v laboratóriu v hociktorú hodinu rozhiadlete naokolo, niečo sa tam určite krútiť bude.
Utorok bol rozhodne oveľa zaujímavejší, ale o tom inokedy.
Zopár krútiacich sa stojov na koniec:
V piatok na obed mal v inštitúte prednášku biológ z USA, ktorý študuje veľmi odlišnú vec ako náš labák ale spája ich jedna spoločná téma. Jeho prednáška bola a ocirkadiálnych rytmoch v bunkách. Cirkadiálny rytmus sa najčastejšie spomína v súvislosti so zvieratami ako ich takzvané "vnútorné hodinky" a určuje kedy sa v našom tele dejú určité procesy na základe našich interných hodín.
Ich laboratórium ale zistilo, že vnútorný rytmus majú aj jednotlivé bunky tela, a sleduje ich správanie v bunkových kultúrach na fibroblastoch - bunkách, ktoré sa nachádzaú hlavne v podkožnom tkanive. Tieto bunky sa významne podieľajú na hojení rán a tak výskumný tím vyskúšal ako sa mení ich schopnosť zaceľovať rany podľa interného "času dňa" týchto buniek. A rozdiel bol naozaj prelomový.
Vrstvu buniek vždy poškrabali nožíkom a sledovali ako rýchlo sa bunky premiestnia do rany. Ak bola rana vytvorená počas bunečnej "noci" - čas kedy je myš, z ktorej bunky pochádzajú, aktívna - bunky sa hýbali oveľa viac a rýchlejšie, ako keď bola rana vytvorená počas "dňa". Rozdiel bol veľmi výrazný a dokázali, že "denná rýchlosť" nikdy nedobehne rýchlosť nočného hojenia, ani keď beží celý ďalší deň.
Toto bolo veľmi podstatné zistenie, a tím sa o túto schopnosť buniek začal zaujímať viac, a hľadať údaje o ľudských bunkách. Veľmi veľa nemocenských záznamov je nemožné získať, ale našťastie narazili na kliniku v Manchestri, kde zaznamenávali čas hojenia pacientov s popáleninami. Taktiež vedeli čas dňa, kedy k popálenine došlo, a tak dokázali poskladať graf závislosti dĺžky hojenia na čase dňa kedy popáleninu pacient utrpel. Výsledky boli neomylné - pacienti poranení cez noc sa hojili v priemere o 11 dní dlhšie ako pacienti s popáleninou utrpenou cez deň.
Tieto výsledky musia byť podrobené bližšej kontrole, ale je to fascinujúci začiatok nového výskumu a otázok ako napríklad ako sa bunky menia v závislosti na čase na ich interných hodinkách či prečo je takýto pravidelný rytmus pre organizmy výhodný.
V pondelok sa v laboratóriu ukázalo veľmi málo ľudí, hlavne sa plánovalo a riešili rôzne papiere a tak som si naštudovala viac o proteínových mechanizmoch, ktoré labák študuje. Taktiež sme vytvorili plán toho, čo potrebujeme cez týždeň pripraviť a začali sme delením buniek. Nie je to tak zaujímavé ako to znie, je to delenie roztoku s bunkami, keďže po pár dňoch je už príliš koncentrovaný a bunky sa musia znova rozriediť aby mali optimálne životné podmienky. Ak si pamätáte, tieto bunky sú tie, ktoré sme minulý týždeň premenili na proteínové továrne.
Najprv treba zistiť ako veľa buniek sa v koncentrovanom roztoku nachádza. Malá vzorka sa vloží na špeciálne sklíčko a pod mikroskopom sa bunky ukážu na pravidelnej mriežke. Bunky som spočítala na jednej časti mriežky s pomocou veľmi užitočnej vecičky - krabičky na ktorej stláčam tlačítko a počíta mi počet stlačení. Kedˇsom vedela počet buniek na mriežke, vynásobila som ho sto tisíc a to je počet buniek v jednom mililitri. Podľa toho sme bunky rozriedili s novým médiom a odložili na ďalší rast.
Spomínala som už, že v laboratóriu sa všetko trasie, rotuje alebo vibruje? Keďže je tu veľmi veľa živých organizmov v roztokoch, musia sa pravidelne pretrepávať aby sa k bunkám dostal vzduch - na to existuje nespočet rôznych chladných či naopak teplých boxov, ktoré neprestajne krúžia s fľašami a skúmavkami aby ich udržali na žive. K tomu už len pridať rozličné miešadlá (ani miešať už nemusíme manuálne) a vibrujúce mašinky ktoré všetko poriadne zjednotia. A samozrejme netreba zabudnúť na kráľovnú rotovania, centrifúgu, ktorých je v laboratóriu nespočet, a treba mať voči nim rešpekt - veď pri jednom omyle môžu jej vnútorné časti vyletieť von! Keď sa v laboratóriu v hociktorú hodinu rozhiadlete naokolo, niečo sa tam určite krútiť bude.
Utorok bol rozhodne oveľa zaujímavejší, ale o tom inokedy.
Zopár krútiacich sa stojov na koniec:
Komentáre
Zverejnenie komentára